Podľa teploty tavenia sa spájky rozdeľujú do troch skupín :

•Prvá skupina: spájky s veľmi nízkou teplotou tavenia - do 200°C. Sú to dvojzložkové alebo viaczložkové zliatiny kovov s nízkou teplotou tavenia Pb a Sn, ktorých teplota tavenia sa riadi prímesou Cd, Bi alebo Hg. Vhodnou voľbou zloženia možno pripraviť zliatiny s vopred určenou teplotou tavenia.

•Druhá skupina: mäkké spájky - s teplotou tavenia od 220 do 500 °C. Pre nízku mechanickú pevnosť sa používajú len na spoje, ktoré sú slabo mechanicky namáhané. Dobre sa nimi spájkuje meď, mosadz, zinok, olovo a ocele. Keďže cín je nedostatkový kov, vyvinuli sa rôzne spájky bez cínu, napr. Pb-Sb, Pb-Ag-Cu, alebo aspoň so zníženým obsahom Sn (spájka Pb-Sn-Cd). Na spájkovanie hliníka namäkko sa používajú spájky obsahujúce Zn, napr. Sn-Zn alebo Cd-Zn.

•Tretia skupina: tvrdé spájky - s teplotou tavenia nad 500 °C.K najpoužívanejším patria mosadzné spájky (s obsahom Cu od 42 do 85 %), strieborné spájky s rôznym obsahom striebra, hliníkové spájky (najčastejšie zliatiny Al-Si), zlaté spájky, platinové spájky a paládiové spájky.[8,11]

[8] BLAŠČÍK, F. a kolektív Technológia tvárnenia, zlievarenstva a zvárania, Praha: SNTL 1988

[11]

Autorkou tohoto článku je Celeblith.